Počátky slovanštiny/Slovenština (uherská)
| Počátky slovanštiny František Vymazal | ||
| Maloruština | Slovenština (uherská) | Lužická srbština |
VIII. Slovenština (uherská[1]).
Spisovná slovenština je živé nářečí středních žup slovenských: Dolní Oravy, Liptova (Svatý Mikuláš), Turce (Svatý Martin), Zvoleně, Novohradu, Gemeru, Hontu. Tudy se říká, že spisovná slovenština vzrostla z nářečí liptovsko-turčanského.
Na Nitransku, Trenčínsku a Prešpursku mluví se nárečím československým, na Spišsku a Šáryši polskoslovenským.
Tvar (oni) vidí zní
- ve spis. slovenštiné: vidia (vysl. viďja),
- v nářečí českoslov.: viďá
- v nářečí polskoslov.: vidzja.
Pravopis a tvarosloví nynější spisovné slovenštiny ustálili na filologickém sjezdu Prešpurském r. 1852 prof. M. Hattala, Hodža, Viktorin, Hurban a j. Grammatické základy řeči této položil Hattala ve své latinsky psané mluvnici slovenské (V Báňské Šťávnici 1850) a v Mluvnici jazyka slovenského (V Pešti, a v Báňské Bystřici 1864 a 1865).
Slováci, zejména katoličtí, uchylovali se ode dávna více od spisovné češtiny než od jejího pravopisu, zaměňujíce čím dále tím častěji české tvary zachovalejšími slovenskými. Výslovně však zřekli se jí teprve r. 1787 působením Antona Bernoláka. (Hattala, Mluvnice jazyka slovenského, str. 15.)
Slovenština má (dle Hattaly) 42 hlásek. Slovenských písmen, jichž v české abecedě neznamenáme, jest sedm následujících:
ä, ô, dz, dž, ľ, ĺ, ŕ.
1. Písmeno ä čte se asi jako široké e. Slovo päť zní téměř peť, zevrubněji peªť, to jest, vyslovujíce e nastrojujeme mluvidla maličko na a. Písmeno ä zastupuje staroslovenskou nosovku ę (pętь, rusky pjať) a to obyčejně po retnicích (p, v, m, b): päta, vätšina, deväť, sväzok, hovädzí, pamäť, mäso, semä, imä, najmä, mäkko. Za tebe má slov. tebä (rusky tebja), za sebe sebä (rusky sebja).
ä se dlouží v ia : päť (pět) — piaty (pátý), pamäť — pamiatka, vätšina — viacej (více.)[2]
2. ô zní jako uo, tak že o málo slyšíme, a odpovídá českému kolečkovanému ů: kôň (kůň), stôl (stůl), spôsob, vôz, môžem (mohu). Jsou však některé výminky: dubov (dubův), dubom (dubům), môcť (moci).
3. Slabiky de, ne, te znějí měkce jako dě, ně, tě. Slovo budete zní budětě, padnete zní padnětě, vidíte vidítě. Tento spůsob psaní zachováváme v češtině toliko ve slabikách di, ni, ti; slovenština však také ve slabikách de, ne, te; die, dia, diu atd.: vidia zní viďja.
Tvrdé jest e toliko ve slovech ten (teraz = nyní, teda, vtedy, temer, teprv), onen, jeden (jedon) a žiaden (žiadon), poněvadž tu z tvrdé hlásky vzniklo, pak v koncovkách jmen přídavných: krásne, krásneho (místo dlouhého é: krásné, krásného).
4. Slovenština má dvoje l, tvrdé l, a měkké ľ = lj. Rozdíl tvrdého a měkkého l není tak patrný jako v polštině a ruštině; tvrdé l vyslovujeme jako naše l.
Samohláskové l a r býva také dlouhé: vĺča (vlče), sŕňa (zdrobnělé od srna), stĺkať (stloukati), zdŕžať (zdržovati).
5. dz vzniká z dj : hovädzí (hovězí, hovadí), hrádza (hradja, hraditi), hádzať (házeti, hádjeti), prirodzene, medzi, schôdzka (choditi, schádjeti), prechádzať. Za dat.-lok. slov jako noha: nodze říká se z pravidla nohe, dráhe, vláhe atd.
6. Za české slovo „krásné“ ŕíkají Slováci krásne, za české „nazývá“, „nazýváme“ říkají nazýva, nazývame. To jest: Slovenština dvou dlouhých slabik jednu vedle druhé pravidelně netrpí, krátíc vždy druhou z nich (Hatt.). Krátkemu ä (päť) odpovídá dlouhé ia (piaty, pátý); krátkemu a (z ę: desať) tolikéž ia: desiaty; e se prodlužuje v ie: nesú — niesť (nésti), viezť (vézti), veriť (věřiti), viera (víra). Výminkou z tohoto pravidla jest ženský instrumentál: krásnou bránou.[3]
7. Slovenská kvantita liší se nejednou od české; tak jsou všecky jednoslabičné genitivy množné dlouhé : hora — hôr, ryba — rýb, žena — žien, kniha — kníh, brada — brád, ruka — rúk, srna — sŕn, zrno — zŕn, čas — čias (= časův). Podlé toho také matiek (matek), dasák (desek), stodôl (stodôl), zahrád (zahrad).
Jiné odchylky: dcéra, kameň, krava, kládol (kladl), niesol (nesl); delo má v množném nom. delá, pole má polia.
8. Za staroslovenské polohlásky ъ, ь mívá slovenština o, e a někdy a: lož (lež), piatok, sväzok, celok, lev, otec, daska i doska, dážď, synak. Vkladné o: riekol (řekl), niesol (nesl), kládol (kladl).
Skupeniny mezisouhláskové lъ, rъ atd. nahrazuje pravidelně samohláskovými l, r: dlh (dluh), stĺp (sloup), slnce, tlstý, žlč, žlna (žluna), žltý, krv, krst (křest).
9. Za nosovku starosl. ę klade slovenština ia (a): dieťa (stsl. dêtę), tiahnuť, mesiac, vĺča. Po retných (p, m, v) v krátkých slabikách ä: päť, pamäť, deväť, kúpä místo kúpia (oni koupí).
10. Hrdelnice h, ch, k se pred e (místo ě) nemění právě tak jako v ruštině: na nohe, po streche, v ruke; dále před i: matkin, macochin, mnohí (mnozí), velkí (velcí), tichí (tiší). — Za české chycen ŕíká chytený (to jest chytěný), za souzen súdený.
11. Písmen ě, ř slovenština nemá. Za ě píše se e: človek, verný, v dome; po d, n, t slyší se ovšem ě: decko, nemý, v kúte. — Českému í (z ě) odpovídá sl. ie: viera (víra, věrou), miera (míra, měrou), dieťa (dítě, deti). — Českému ou často ú: nesú.
12. Slovenština nepřehlasuje říkajíc: čakať, čaša, priadza, zajac, cudzí. „U Slovákov len cítiť a včil možno bezpečne pokladať za prehlásky“ (Hatt.).
Slovenské čtení.
Složení zbraně u Világoše 1849.
Z rozprávky ruského vojaka v Slovenských Pohľadech 1883.
Hop, Petrov! Nič si mi neriekol o složení zbrani pri Világoši! Bol si pri tom?
Bol som, pane môj! My sme jim kone odberali, a pechota a pušky jích na vozy kládla. Pamätný to deň pre mňa. Jako dnes, pamätám sa, ťahali sme jim oproti na deň Spása. Prišli sme na veľkú rovinu, ďaleko boly modré, nevysoké hory. Deň bol krásny. Na stepi postavili sme sa do bojovného poriadku — no Vengrov nebolo vidno. Pieklo nás, pieklo. Mnohý z nás i zamdlel od horúčosti. Vody nebolo.
Razom vidíme pred sebou prach! Ej, či bilo naše srdce! Každý myslel na strašný boj.
Išli, išli — a nebolo jim ani konca. Prach hustým oblakom zastal nad nimi. Možno bolo jich vyše 30.000. Postavili sa proti nám.
My sme sa tiež prihotovili! Delostrelci zapálili lunty — tak na každý prípad, prozreteľne. My dumali: možno, že Venger hovorí, že chce sa poddať, no snáď to len tak na oko, a v skutku bitku s nami počne. Niet, čestno sa držal. Dlho oni čakali i s Görgeyom na nášho grófa (Rüdigera). Jích dôstojníci prichádzali k naším a ruky jim podávali. Ja som bol pridelený ku suite grófovej, a tak som viacej videl než iní.
Jako vyzeral Görgey? To človek ešte nie starý — možno 35 rokov. Oblečený bol velmi prosto — nepovedal bys že to generál, a ešte hlavný. Jeho štáb ale bol veľmi cifrovaný.
Zaznelo kommando i počali sa rovnať. My sme s grófom k nim podjechali. Jích muzika počala hrať — oficíri salutujú — mužstvo kričí éljen — toľko značí, čo u nás urrá! Görgey chcel dávať grófovi šabľu — no on ju neprijal. Gróf obišiel na svojom koni jích rady, a velel zbraň zložiť.
Muzika zatíchla: „K nogie! sabli v nožny!“ zakomandovali nám. Taká tichosť povstala, pane, jakoby všetko bolo okolo vymrelo. Štandarty vpered! Konnica sliezaj! Oružie snimať! veleli.
Nuž — čo bolo robiť. Však oni vedeli, čo sa má stať. A predsa jim ľúto prišlo, keď už prišlo k dielu.
Počali zbraň zo seba skladať a hádzať na kopy. Niektorý skladá ju ticho a vzdychá, iný hreší a hádže ju o zem. Iný láme sabľu na kolene — trach — trach — kusy jej hviždia povetrím. Mnohí vraj i svojich koňov postrieľali. Šum, krik, plač — pane môj! Mnohí jích dôstojníci plakali nahlas.
Veru horko bolo hľadeť na všetko toto. Najmä potom, keď už zástavy a štandarty počali naším oddávať. Mnohí sa križovali, mnohí plakali. A jích muzika tak žiaľno hrala, jakoby chcela dušu z človeka vytiahnuť.
Taras Buľba
(Pohľady 1883).
Gogoľov Taras Buľba prestal byť dávno predmetom kritiky. Niet vzdelanej reči v Európe a Amerike, v ktorej by nebola povesť táto preložená; Gogoľov Buľba stal sa duševným majetkom celého vzdelaného okršleku zemského. Medzi najvýtečnejšími dielami rozpravnými všetkých národov skvie sa i Taras Buľba.
Gogoľ hodil sa bol na historické štúdium, a chcel napísať históriu Malorossie, zvláštne históriu kozáctva a tých bojov, ktoré ono podstúpilo proti svojím početným nepriateľom. Na kozáckych prsiach lámaly sa oštepy divokých Asiatov, medzitým čo západ v pomerne tichom zálive plavil sa ku brehom kultúry. Koľko tatárskych nábehov na Európu zastavili kozáci? Ktoby to vedel — my len to vieme, že vďačnou jim za to Európa nebola.
No historické štúdia Gogoľove nepriniesly síce čo plod históriu Malorossie a kozáctva, no priniesly Taras Buľbu, povesť, založenú na historických základoch, ktorá možno má väčšiu cenu, a vplývala mohutnejšie na umy a srdcia ľudské, jakoby to bola robila i tá najduchaplnejšia história Malorossie.
V povesti tejto zrkadlí sa celý onen divý ritiersky čas, celá tá bujará sila, tá neskrotená žízeň po činoch slavných. Sám starý Taras je prototypom širokej, bujnej, a predsa šľachetnej prírody kozáckej so všetkými vadami a cnosťami toho veku. V ňom i surové zurvalstvo, i bohatierska veľkodušnosť, i dobrota srdca, súsediaca úzko s ukrutnosťou, ked zašľahaly v duši jeho plameny pomsty.
Povesť je čisto epická: zo samých dejov a činov vylupujú sa postavy a charaktery tak vypuklo, že žiaden čitateľ nezamení ku pr. Andreja s Ostapom. Pravda, najvypuklejšie kreslený je sám Taras. No krásne sú i jednotlivosti: lúčenie sa matere, opis stepy, opis oboch synov Tarasových. Celé zaujíma, chytá človeka, tak že neodložíš knihu z ruky bez toho, že bys ju neprečítal do konca.
- ↑ Pomocí p. Jar. Vlčka.
- ↑ Znak ä vzat tuším z něm. transkripce ruštiny. Němci transkribují bezpřízvuké ruské ja svým ä.
- ↑ Také my čteme psané krásný jako krásny.