V povesti tejto zrkadlí sa celý onen divý ritiersky čas, celá tá bujará sila, tá neskrotená žízeň po činoch slavných. Sám starý Taras je prototypom širokej, bujnej, a predsa šľachetnej prírody kozáckej so všetkými vadami a cnosťami toho veku. V ňom i surové zurvalstvo, i bohatierska veľkodušnosť, i dobrota srdca, súsediaca úzko s ukrutnosťou, ked zašľahaly v duši jeho plameny pomsty.
Povesť je čisto epická: zo samých dejov a činov vylupujú sa postavy a charaktery tak vypuklo, že žiaden čitateľ nezamení ku pr. Andreja s Ostapom. Pravda, najvypuklejšie kreslený je sám Taras. No krásne sú i jednotlivosti: lúčenie sa matere, opis stepy, opis oboch synov Tarasových. Celé zaujíma, chytá človeka, tak že neodložíš knihu z ruky bez toho, že bys ju neprečítal do konca.