Jestli sa hneváš, zruš plameň hněvu,
hnev je rozumu zrádný poddaný,
osud prichádza v tajnom odevu
s slavným proroctvom Bohom vyslaný.
Jak myslíš, mysli na stav otčiny
a spoj myšlenku s citom ľúbosti,
vymysli spásu, zleť do dediny,
a daj úmyslu tvár skutočnosti!«
Hlasy utíchnú. Mladenec kročí,
stúpa do svojej dediny;
slza potěchy svieti mu z očí —
a žije celý v žití Otčiny.
(V Nitře, 1844.)
Dcérka a mať.
V slzách matička seděla,
často vzdychlo sa jej,
a malé, útlé dievčatko
vraví mamke svojej:
»Čo kropíš tými slzami
moje žlté vlasy!
Či vari[1] visia nad námi,
mamička, zlé časy?«
Pritisknúc k srdcu vrelému
mať púčok růžový
a ústa k čielku bielému,
dcérušku osloví:
»Otec tvôj nechce z hrobu vstať
z pod zelenej trávy:
a nevie, nevie tvoja mať,
čo svět z teba spraví!
Svet má zbroje, tys bez zbroja,
veľký svět, tys malá:
a nevie, nevie tvoja mať,
komu ťa chovala!«
A slza v očach dievčatka
teší plač materi,
a potěcha tečie sladká
z nevinných úst dcery:
»Dobrí sa zlostných nebojá;
čo by sa jich báli?
Bôh má zbroje, svet bez zbroja,
Bôh velký, svet malý!«
(Tamt.)
- ↑ = opravdu.
