Otevřít hlavní menu
Údaje o textu
Titulek: Orol
Autor: Autor:Janko Kráľ
Zdroj: Soubor:F. Bílý - patery knihy plodů básnických.djvu, s. 146–147
Vydáno:
Licence: PD old 70
Index stran
F. Bílý - patery knihy plodů básnických.djvu

Vyletel orol ponad zem vysoko —
zem sa mu tratí, temer ju nevideť…
Nehladí na ňu — na čo že by hľadel?!
Má on pred sebú celkom inakší svet!
Na čo by hľadel? Dolu on nezíde,
čo hnedky búrka, čo hned orkán príde!

Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú,
Vesť sedliakovi, svojmu súsedovi,
či on dožije ešte takto roku;
vesť v háji lásku svojmu šuhajkovi! —
Spievaj, slavíčku, na zelenom kríčku,
v tichej hustinke, keď všetko zaspáva
s nocou povolnou, ticho prichodiacou,
keď hora, pole v tiši usedáva;
spievaj, vyspevuj pokojnu pesničku:
Osud môj inší! Môj dom je vysoký,
nie to halúzka, nie to listie stromu,
nie to dolina, nie to háj hlboký,
nie to hniezdo, nie to stromu temä:
môj dom, kde bývam, konca, kraja nemá!

Striasla sa lipa, šumel háj zelený,
belie sa domček a pri ňom mohyla —
striasla sa lipa, šumel háj zelený,
synovi svojmu mať prehovorila:
Môj synok drahý! moje potešenia!
Ak to uznávaš, že som ti ja mati,
prijmi poradu — kto že ti ju môže,
jestli nie tvoja vlastná mater, dati?
Prijmi poradu: ďaleko sa nepusť!
Na šírom poli prítulky nenajdeš!!
milý je domček, milá je rodina,
všetko ťa víta, kdekolvek tu zajdeš,

šíry svet chladný — chladnejšie prijíma —
a doma každý strom ťa vďačne príjma!

Mať moja drahá! Môj všetok zlatý svet!
Uznávam tvoju materinskú radu:
milý je domček, milá je rodina,
v cudzine žiadnej prítulky nedadú;
doma je pokoj, v svete búrky budú:
ale darmo je, darmo, kto proti osudu!
Nie mne súdeno v domácom pokoji
časy prežívať života tichého,
napájať dumkou starodávnych časov
dušu pri ohni času večerného;
nie mne súdeno žiť v tichej doline!
Osud môj rastie v širej pustatine!

Zafúkol vietor ponad háj zelený,
kníše sa javor ponad brezy bory,
kníše sa, kníše, chýli sa lahúčko;
háju tichému orol prehovorí:
Milý tvoj pokoj, hájiček zelený!
Každá halúzka s mocami divnými,
keď šumie, šumie, prebúdza dumania,
ktoré zahasli s časami dávnymi,
šumie, nešumie, tak je srdcu milo,
ak by sa dačo — ale ako? — snilo!
Oj, zelen, zelen, hájiček zelený!
Okolo mňa sa chmáry čierne vijú,
znad mňa zpopod mňa hromy vyvierajú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú.
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám,
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám!
Okolo mňa sa chmáry hromy vijú,
ja letím, letím, kym ma nezabijú!